V pondelok sa muselo na žiadosť vedenia Banskobystrického samosprávneho kraja predčasne ukončiť divadelné predstavenie Kováči divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno. Predstavenie sa konalo v rámci udeľovania ocenení pre najlepších učiteľov BBSK.
Vyjadrenie BBSK k zastaveniu divadelného predstavenia:
“Divadelné vystúpenie Kováči v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna sme si objednali ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších učiteľov kraja. Išlo o slávnostnú udalosť, ktorou sme chceli vyzdvihnúť mesto Brezno a jeho divadelný súbor. Predstavenie Kováči sme vybrali na základe odporúčania divadelného súboru.
V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako „nakopať riť“, „rozbiť papuľu“, alebo „kurva“. Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o „srbských hovnách“ a „slovanských lajnách“. V tejto chvíli sa predseda BBSK Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť. Sme presvedčení, že ak by sa v tejto hre spomínali napr. „židovské hovná“, alebo „cigánske lajná“, tak by tí, ktorí sú dnes rozhodnutím predsedu BBSK pobúrení, žiadali toto predstavenie zrušiť ako prví. V súvislosti s výrokmi, ktoré v predstavení zazneli, zvažujeme podanie trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia.”
Vyjadrenie Ľubomíra Bagačku, jedného z hercov účinkujúcich v divadelnom predstavení:
“Milí priatelia Ruska, rozhodol som sa napísať pár slov k udalostiam viažucim sa k pondelkovému prerušeniu predstavenia Divadelného súboru Jána Chalupku v Brezne na pokyn predsedu BBSK, p. Kotlebu.
Moje rozhodnutie, berte prosím, len ako reakciu na rôzne komentáre objavujúce sa v záplave titulkov na túto tému, ktoré behom dňa zaplavili sociálnu sieť. Nebudem sa venovať samotnému prerušeniu predstavenia, približne 20 minút pred jeho koncom. Doteraz ani jeden z novinárov, si okrem nápisu skladajúcemu sa zo slov: Kotleba, zrušiť, divadlo, vulgarizmy, a pár strohých informácií nedal tú prácu venovať sa podstate hry a jej vysvetleniu, oboznámeniu čitateľa s jej dejom.
Domnievam sa, že mnohí z nich o nej doteraz ani nepočuli, alebo skrátka nemajú čas, veď „železo treba kuť za horúca“. To dáva priestor k prílišným emóciám, osočovaniu účinkujúcich, neobjektívnemu hodnoteniu hry, súboru, atď..
Domnievam sa, že pre mnohých z vás je situačná komédia srbského autora, Miloša Nikoliča – Kováči veľkou neznámou. Súdim tak podľa komentárov nesúcich znak odsúdenia len preto, že to tak „niekto“ povedal. V krátkosti vás preto oboznámim s jej dejom. Vysvetlím aj úlohu oných vulgarizmov, uvedených ako príčina prerušenia vystúpenia.
V kováčskej dielni kdesi v Nemecku, sa po tridsiatich rokoch od skončenia druhej svetovej vojny stretávajú dvaja kováči. Domáci, nemecký kováč Peter a srbský kováč Aca, ktorý ako vojnový zajatec pracoval v jeho dielni, zatiaľ čo Peter bojoval na východnom fronte. Po krátkom zoznámení sa vychádza najavo, že Aca v dielni nielenže vykonával kováčske remeslo, ale takisto splodil syna s Petrovou manželkou Lujzou. Tu sa začína kolotoč obvinení, argumentov a protiargumentov, presviedčania o správnosti a „nevyhnutnosti“ tohto konania, tu niekoľkokrát zaznieva oné slovo „kurva“, tu si Peter s Acom nadávajú do lajen a podobne. Tu sa nerozprávajú diplomati, tu sa rozprávajú traja naštvaní ľudia, ktorým sa práve zrútil ich roky budovaný svet. Kritizované expresívne výrazy v tomto prípade neznamenajú nadávky, nie sú zakomponované do hry len preto, aby sa nadávalo. Sú to výčitky nad zničeným životom, nad tridsať rokov predstieranou idylkou pevnej, súdržnej rodiny, nad klamstvom, ktoré ich práve dobehlo. Tu zaznieva výčitka vojne, ktorá nielenže brala ľudské životy, ale menila konanie a osudy inak slušných ľudí k svojmu, pokrivenému obrazu. Tu, okrem iného priznáva kováč Peter: „… lebo som Nemec a každý po čej zemi som šliapal mi môže rozbiť hubu…“, či Lujza rezolútne argumentuje nadradenosťou nemeckého národa. V závere hry sa aj Srb Aca priznáva k rovnakému osudu. Jeho syna nesplodil on, ale akýsi ruský vojak, takisto kováč, osloboditeľ jeho rodnej dediny. Ako posledný teda prichádza na scénu Ivan, bývalý vojak Červenej armády, kováč, nesúci v jednej ruke kladivo a v druhej fotografiu svojho syna, respektíve kováča Petra, ktorý počas vojny na ruskom fronte zamiešal karty osudu rovnakým spôsobom. Všetci traja tak stanú proti sebe ako kedysi, s kladivami namiesto pušiek v ruke, odhodlaní zabiť jeden druhého a zmyť tak hanbu ktorej sa im dostalo. No vzápätí si uvedomujú, že nadovšetko milujú „svojich“ synov, aj napriek tomu, že im nie sú ich otcami v pravom slova zmysle. Svorne nájdu spoločného vinníka – vojnu a vzájomne si odpúšťajú nielen hriechy mladosti, ale odpúšťajú si aj ako príslušníci kedysi znepriatelených národov, ako muži, ako kováči. V jednej zo záverečných replík, ktoré už na onom predstavení nezazneli, Nemec Peter hovorí: „Veľké národy! Čisté rasy! Príslušník veľkej nemeckej čistej rasy – Srb! Príslušník veľkého ruského národa, čistej ruskej rasy – Nemec! Príslušník malého veľkého národa, čistej srbskej rasy – Rus! Prečo môj syn nie je len synom kováča?“
Milí priatelia, ak ste môj príspevok prečítali až po tieto riadky, iste sa pýtate, prečo ich píšem. Rád odpoviem.
Tým Ivanom, ruským kováčom som bol v pondelok ja. Stál som tam, v zákulisí, odetý vo vojenskej blúze, ovešaný medailami, s rozhodnutím vymlátiť dušu z toho Nemca, ktorý mi tak kruto zasiahol do života, aby som ho vzápätí objal a odpustil mu. Aby sme si odpustili všetci, s ktorých životmi a osudmi sa tak kruto zahrala vojna. Nestalo sa tak, pomyselná opona padla skôr, mnohé zostalo nedopovedané, kováči nenašli svoj pokoj a zmierenie.
Hovorí sa, že každý vidí to, čo vidieť chce. Preto, ak sa pozeráte na naše predstavenie a chcete vidieť len oné vulgárne slová, budete ich vidieť. Budete nás vidieť nahých (čo samozrejme nie sme), obscénnych, dekadentných, jednoducho budete vidieť to, čo vidieť chcete. Ak sa ale na Kováčov pozriete z priama, bez predsudkov, uvidíte ich takí, akí v skutočnosti sú. Uvidíte jednoduchých, vo svojej podstate dobrých, obyčajných ľudí, ktorí sa len narodili do pomätenej doby. Uvidíte len troch mužov – kováčov, z ktorých ani jeden nechcel v ruke držať zbraň, iba to svoje ťažké, kováčske kladivo, symbol svojej hrdosti, poctivosti, zmyslu pre česť, veľkorysosť a odpustenie.
S Kováčmi sme do dnešného dňa odohrali presne 22 predstavení. Zárukou kvality predstavenia je samotná réžijná účasť prof. Mgr. Ľuboslava Majeru. Kto sa aspoň trochu zaujíma o divadlo, vie o kom hovorím. Navyše, viac ako 90 ročná činnosť DSJCH, bezpočet ocenení súboru ako celku, alebo individuálnych cien, svedčí o jeho profesionalite a solídnosti. Kováčom tlieskali v rôznych slovenských mestách, mestečkách a obciach, tlieskali nám Slováci v Maďarsku, v Rumunsku. Sú obľúbení v rodnom Srbsku, v repertoári Divadla A. Duchnoviča v Prešove majú svoje stabilné miesto.
V tomto prípade naozaj platí – lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Potom sa otvára priestor pre objektívne hodnotenie. Tak teda, dovidenia v divadle, priatelia!
Na záver si dovolím vysloviť želanie, aby sa táto skupina opäť stala skupinou priateľov nášho veľkého slovanského brata. Toho brata, ktorý pred viac než sedemdesiatimi rokmi zaplatil aj za našu slobodu obrovskú, krvavú daň. Na to v prvom rade nesmieme zabudnúť. Prieky medzi nami, ktoré vyvolala aj udalosť o ktorej píšem, nám v žiadnom prípade neprospejú, práve naopak. Prajem vám pekný zvyšok dňa.”
Príspevok BANSKOBYSTRICKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ VS. DIVADELNÝ SÚBOR JÁNA CHALUPKU MESTA BREZNO zobrazený najskôr NIE JE TO TAK.