Ešte myšlienka za ucho vytiahnutý zajac s klobúka.
Vec názoru ´propaganda´ je celá veda. Neušla ani kúzlu ani emancipácii. Všetky osudy skončia totálnym neživotím, ale ja neživorím dokonale. Dokonalé neživorenie pritvrdzuje svoje ´korenie života´ tuhé. Vzmáha sa vo mne hnev, ktorý ale ovládam dokonale v sebe lebo sa nechcem dostať tam kde zrovna je moja matka, ale že ma tu nebude nikto rešpektovať nikdy je už dávno jasné. Rešpekt sa dá dnes kúpiť iba za peniaze, ale iba za ne sa aj na tejto báze človek celý vlastne dá klamať divadlom akého je svedkom. Dokonalé živorenie totiž neznesie svedkov, a v divadle je svedkom človek len zamlčaným, alebo zatrateným. Ako taký sa, ale človek nenájde za celé veky. Koľko rokov by som musel žiť aby som sa našiel? Byť ako subjekt aby som sa našiel? A subjekt môže nájsť seba ako subjekt? Nie je hľadanie samého seba oxymoron? Človek sa predsa ktorý hľadá nemôže nájsť, lebo ten kto hľadá by bol tým koho by našiel, alebo nie? Nie je to tak, že kto koho hľadá ten toho koho hľadá nájde lebo je tým hľadajúcim? Môžem ja zo seba nájsť toho koho hľadám sám zo seba? Svet ako keby ho človek našiel v každej chvíli, ktorú ho stráca. Mea culpa mea cupla ja hlúpa Európa. Do raja vnikol had aby uhryzol nevinnú obeť, ktorá mala zato, že našla čo hľadala, ale pritom stratila čo mohla.
Vec názoru ´inteligibilita´. Oáza bytia v nebytí. Veľa smoly a málo rozumu asi. Viac smoly ako rozumu. Odkiaľ vietor fúka nevedno, ale hodno sa pýtať hodno. Natoho kto hľadá kto nájde ako je rozumeno; dávno rozumeno všetko, ale ako vždy nie je tu nikto kto by chcel svoju situáciu zvrátiť osudne. Tak ako akýsi život, ktorý sa nenávratne vracia. Jedna synusoida jedného hada. V ríši divov akých sa ešte nadejeme. My obyvatelia Zeme čo tiká jej explozívna nálož. Nietzschého filozofujúce ľudstvo, ktoré je explozívnou látkou sociálnou. Tvaroslovie matérie. Matérie-mizérie-mojej spoločnosti bez klapiek na očiach za slovo čo sa chytá, a čo padá. Asi príliš neskoro skôr ako neskoro. Nedostihnú ho slová, ktorých sa chytá?
Vec názoru ´autochronológia´je kómou v zvieracej kazajke. Popriať si sluchu v momente v akom dopadne dole dole dole hlbšie dopadne; Zem s akej neostalo na vlastných nohách stáť nič živé, nič organické, len totalitný chaos za aký sa berie cesta-cesta čo sa berie dopredu čo sa nechá viesť ňou slepo on ktorý jedel z ruky, ktorý z ruky zobal ako mu narástol jazyk. Krv je čistá ako zlato v tom jeho moto sa obracia proti nemu ako každý jeden dôvod sa narodiť do samého prostriedku akým je Adolf H. Sa v počiatku nemyslelo, že sa FAUNA pojmová nechala počuť, že sa nechal počuť sám jazyk, ale v domácnosti duše je nemožné len toľko, že rastie jazyk, ktorý sa skracuje do momentu zotrovačnosti do momentu sebestačnosti sa nútiť cez most ísť za cestou …cestou-necestou a slovom neslovom-do momentu v akom sa dopĺňa vedomie sily a sila vedomia a vedomie o sile miliónov čo príde v celku nepoškodené ´ľudskou špinou´ modernej doby, a moderného ´bytia´ otrockého -zotročeného stáda v dileme-dilema-ľudká karma-vedomie stále čo sa deje-večné dianie–moment za moment-jednoduché myslenie-jednoduché vtelenie–sa v prítomnosti čo jednoducho berie za svoje-poznanie iného druhu-iného večného kto koho? Kde kto je večný, kde kto chce čas za svoje pravdy do svojích očí povedané; jazyky totality tvrdia, že vedomia sa zhostia. Že vedomia sa zhostia zlé jazyky tvrdia ´poslední s posledných´ v momentoch prvých, ktoré ešte len prídu na počkanie najavo výdu. Nemý hosť je z kameňa a ten začína krvácať. Vnútorné pnutie nervou k prasknutiu do okamihu v strede na rozume, ktorý je samotným myslením, a to nástroj daný samotnému mysleniu. Rozum je iba jeden a patrí všetkým/ teda slúži všetkým/ , na rozdiel od logu, ktorému rozum slúži…
Komu niet rady tomu niet ani ruky čo podávať. Aby sa nepovedalo, že -“slova vytvárajú veci” -antiegalitárstvo je samo o sebe čistou negativitou-všetci zajedno v kriku-antiegalitár je egalitárom naopak-antinomie rozumu aký je čistý, lebo je úplne neplatný-čistý rozum nie je kategóriou- pretože ako chronotonologicky nie je dialekticky ´možný´. Čistý rozum nie je v ľudských možnostiach-pozorujem-s toho, že pozorujem vytváram odstup-bez odstupu sa nedá pozorovať-zaujať odstup však pozostáva z možnosti sa ´radikálne odlíšiť´-otázka sily na telo je len jedna-vlastným príkladom viesť ďalej-všetko sa pohlo do dokonalosti pravlasti–nejde o to koľko slobody kto komu prepožiača, ale oni to tak robia ´obchodujú so slobodou´..sloboda je dneska na predaj, ale ako tovar je jej všade dosť a nikto si ju teda nekupuje. Slobody je až príliš. Ak je otázkou slobody ´bytie´ pre to sa nikto nerozhodol. Tá otázka, že či byť, alebo nebyť je z môjho pohľadu otázkou nie´bytia´, ale rozhodnutia, alebo presnejšie ´slobody´ k tomu byť, a slobody k tomu nebyť- človek ako tvor vešia nad ostastné druhy tento ´meč bytia a nebytia´ a nad celou Zemou sa vznáša jeho hľadanie odpovede na otázku ´bytia a nebytia´. Prečo, ale si nepoložiť otázku rovno; ´som, alebo nie som´? Táto otázka sa, ale nedá presne časovo vymedziť nakoľko sa moja existencia nedá presne ´časovo vymedziť´-čo pre mňa znamená, že som keď neviem kedy? Povedzme, žeby som bol? Žeby som bol v túto chvíľu niekde tu, ale kde je táto chvíľa v túto chvíľu skutočne nemôžem mať ani tušenia. Tento okamih v ktorom náhodou o sebe zistím, že som nemôžem predsa vedieť kde je v čase myslím. Čas pokiaľ ho vezmem zo široka je časom aký môže byť otázkou všetkého. Tak sa o čase aj hovorí; všetko je otázkou času a čas je otázkou všetkého. To je správne preto, že v tom čase keď ja som tu je čas v ktorom som tu ja časom, ktorý môže byť inde. Tatko sa odvíja chronológia od bodov nejakých môžno neuralgických-spoločnosť je ako holá riť-hniloba z jej útrob sa šíri-otvárať sa do budúcnosti už pre prítomnosť z minulosti –nevešaj hlavu nad ostatné druhy človek, nevešaj svoju hlavu nad široké spektrum všetkých ´tvorov´ akých schopnosti celkom vôbec nepoznáš; okamih plnosti ´sebavedomia´. Ak sebavedomie môže byť plné je odpoveď celkom jednoduchá. Človek je naplnený preto, že vie o sebe všetko, ale preto, že to všetko je otázkou času je jeho sebavedomie vždy len ´jedno´.
Horizonty sa zbiehajú na čase, a v lese sa zmráka a nad stromami sa týčia stĺpy vetra, ktoré čerí tón ticha rozľahlého, a nekonečného súladu v behu jej dejín z okamihu do okamihu a do takého konca, ktorého začiatok hľadá. Úmysel sa prekonať sa dostal k vedomiu, a tam ho pohltil krik. Všade je chaos aký je totalitou, a to totalitou úplnou teda úplnou organickosťou. Z toho by sa dalo usudzovať, že vedomie mať je náhoda. A že vedomie byť je otázkou nebytia. Buďto mám vedomie, alebo vedomie som? Nemôžem si byť vedomý svojho vedomia, lebo ono vedomie si je vedomé mňa? Čo tu teda rozhoduje o čom a kto tu rozhoduje o kom keď už je otázkou ´byť či nebyť´otázka vedomia na telo od, ktorého si tak ako tak drží vonkajší svet?
Rozklad mojej osobnosti. Čierne na bielom dome je hovno. Na otázku, že kto povedal čo povedal sa mu dostalo odpovede, že všetko sa v pozadí reality ukáže byť pravdou až do tej miery, že z pravdy si urobí dobrý deň.
Politika je čistým konzervovaním. Ekologickým konzervovaním, aby som to tak povedal, prirodzeného stavu človeka, ktorým je nerovnosť. Z myšlienky, že prirodzený ľudský stav je nerovnosť vyplýva ´prežitie najdaptovanejších´. Ako je známe adaptovať znamená inýmio slovami ´prispôsobiť´. Moderný výraz pre slovo ´adaptácia´ je výraz ´flexibilita´. Moderný človek ako celok zodpovedá ´komflexibilite´. Čo je flexibilita celého ľudského.
Ľudského chovania, ktoré si človek nevyberie, lebo si nič nevyberie. Nevyberie, lebo nemá na výber, ale keď v živote nikdy nemám na výber potom čo presne je otázkou mojej slobodnej vôle, alebo čo presne je otázkou mojej vedomej existencie. Nemám ako tak ako tak na výber, ale na výber z toho čo chcem si vybrať z toho čo viem, že či existuje? Viem, že či ja vôbec existujem?
Všetko je o komuniklácii, ale všetko teda pomaly už každé slovo je brané ako irónia osudu? Ako smiešne? Smiešny, aby som nebol každému veď práve takému ako on jedine na smiecho som to viem to mi dával najavo hodne dlho a zdá sa, že v tom mieni pokračovať, lebo čo iné by som od neho mohol čakať, a čo iné od seba. Chcel som vedieť, že či sa tá vec pohla niekam toľko, ale toľko mi asi vedieť nebude súdené. Veď svoje schopnosti, ktoré sú tak zvrchované, že sú mi na nič predsa mám na háku. Musím absolvovať asi predškolskú prípravku aby som do života sa dokázal ´vžiť´ svojou formou existencie. Forma existencie, ktorá je ´vedomá´. Vedomá svojím samým ´vedomím´. Jedného druhu, a jednej formy. Jedného druhu sú všetci? Celé ľudstvo je jedného druhu zvieraťa? Čoho iného, alebo koho iného?Alebo je to tak, že celé zviera je jedného druhu človeka?
Žiadna vízia budúcnosti, ktorú by som poznal na vlastnej ešte detskej koži? V dospelom tele a druhom človeku, ktorý je iného druhu? Možno potrebuje zvyšovať svoj etický štandard. Štandard zhruba by mal zodpovedať tomu čo kritérium. Kritérium by bolo zodpovedalo tomu čo mystérium. Mystérium môjho života, ktorý je ako spomalený film. Pomaly na ktorom sa nezhodnem. Niekde v pozadí prebieha pomaly, ale prebieha, ale ako pomaly ani šajnu nemám.
Príspevok VEC NÁZORU PROPAGANDA, INTELIGIBILITA, AUTOCHRONOLÓGIA zobrazený najskôr NIE JE TO TAK.