Svetové ekonomiky nie sú vôbec pripravené na prudkú zmenu klímy, rastúcu sociálnu nerovnosť a koniec lacnej energie.
Keď prístup k lacnej energii, ktorej máme dnes dostatok, pominie a klimatická zmena sa naplno prejaví, ľudstvo bude čeliť výzve v novej ére – a kapitalizmus voľného trhu nás nezachráni. Taký je záver správy, ktorú vypracoval pre OSN fínsky nezávislý výskumný inštitút Bios.
Znamenia, ktoré poukazujú na to, že svet je na pokraji katastrofy, netreba dlho hľadať. Čoraz viac ľudí pociťuje vplyvy klimatických zmien. Mestá sa varia v 48-stupňových horúčavách, Kalifornia je v zovretí plameňov a Arktída sa topí. Medzitým strata biodiverzity dosahuje strašidelnej úrovne – živočíchy vymierajú 1000-krát rýchlejšie ako prirodzeným tempom. Navyše, ako spoločnosť čelíme zvýšenej nerovnosti, nezamestnanosti a prudko rastúcim osobným dlhom.
Plamene si to ženú po úbočí hory blízko Lakeport, Kalifornia, 2. augusta, 2018. Dopady rapídnych klimatických zmien sú cítiť naprieč celou planétou.
Okrem spomenutého sa v správe píše aj nasledovné: „Ak sa pozrieme na tieto vzájomne súvisiace javy prebiehajúcej klimatickej krízy zblízka, zistíme, že naše ekonomiky sú žalostne podhodnotené. A preto možno bezpečne tvrdiť, že doposiaľ neboli vyvinuté žiadne aplikovateľné ekonomické modely pre nadchádzajúce obdobie.“
Príspevok, ktorý bol súčasťou správy komisie OSN na rok 2019 o Správe o vývoji globálnej udržateľnosti hodnotí nasledujúcich 20 až 30 rokov ako kľúčové prechodné obdobie, počas ktorého svet musí radikálne znížiť emisie a spotrebu, aby sme mali vôbec šancu zastaviť klimatickú zmenu.
Správa taktiež hovorí o tom, že tradičné spôsoby ekonomického myslenia sa doteraz zakladali na predpokladoch, že budeme mať aj naďalej prístup k ohromným zásobám lacnej energie a materiálom, „ale doba lacnej energie sa blíži ku koncu.“
Sila autorovho argumentu spočíva v tom, že po prvýkrát sa ekonomiky presúvajú k zdrojom energie, ktoré sú menej efektívne – to znamená, že je potrebné vynakladať viac a viac úsilia k tomu, aby sme dostali menšie množstvo energie. Je pravda, že pod zemou sa nachádzajú ešte mnohé zdroje fosílnych palív, ktoré čakajú na to, kým ich vyťažíme, avšak, ak tak spravíme, môžeme rovno roztrhať klimatické dohody a zabudnúť na naše záväzky, pretože by sme len urýchlili globálne otepľovanie. Navyše sme celkom vyčerpali schopnosť planéty zvládať zápas s nami generovaným odpadom, ktorý tvoríme využívaním materiálov alebo energetickou spotrebou.
Inými slovami, čelíme ekologickej katastrofe a na to, aby sme ju zvládli, nemáme potrebné ekonomické nástroje.
„Veriť, že nás tam kapitalistická dynamika voľného trhu dostane, je detské a naivné,“ povedal pre HuffPost počas telefonického rozhovoru spoluautor správy, Paavo Järvensivu, akademik, ktorý sa špecializuje na ekonomiku a kultúru na univerzite Bios, a poznamenal, že ekonomiky, ktoré sa spoliehajú na silu trhov, si dokonca ani len nepripúšťajú tento problém, keďže sa až príliš sústreďujú na krátkodobé zisky, aby potom zohľadnili dlhodobé problémy ako klimatická zmena alebo environmentálna deštrukcia.
Na druhej strane ani Järvensivu nie je tiež ochotný podporiť argument, že kapitalizmus umiera.
„Domnievam sa, že je škodlivé zmýšľať o kapitalizme ako o niečom nepríjemnom, alebo zmýšľať o ňom spôsobom ‘buď-alebo’, čiže buď ho mať alebo mať alebo niečo celkom iné,“ nechal sa počuť Järvensivu.
„Sociálna a materiálna potreba tejto transformácie, smerom od lacnej energie a masovej spotreby, je taká kritická a naliehavá a spoločnosť bude musieť prejsť veľmi dramatickou premenou v najbližších 20 až 30 rokoch, aby razantne znížila emisie,“ informoval Järvensiv, „takže je nevyhnutné, aby sme zavrhli diskusiu o tom, či máme, alebo nemáme zachovať kapitalizmus.“
New Yorská burza. Tradičné spôsoby ekonomického myslenia nie sú postačujúce v boji s prichádzajúcimi výzvami, ktorým budeme čeliť, tvrdí sa v najnovšej správe.
Järvensiv odporúča nájsť nové spôsoby, ako zmýšľať a vnímať ekonomiku, aby sme sa dokázali popasovať s týmito výzvami. Preto nastoľuje i otázku: „Chceme v budúcnosti vyššiu spotrebu alebo prostredie, v ktorom prežijeme?“
Zhruba 80 % globálnej energie pochádza z fosílnych palív – ropa, uhlie a zemný plyn, ktoré poháňali industrializáciu, ale vybrali si na živote na planéte vysokú daň skrz klimatickú zmenu. Sme si síce vedomí, že ich musíme odstaviť, no obnoviteľné zdroje energie ešte nie sú dostatočne efektívne v porovnaní s tradičnými zdrojmi energie a ani samotná infraštruktúra na čosi také nie je pripravená, píše sa v správe. „Naplniť súčasný alebo rastúci dopyt po energetickej spotrebe v najbližších desaťročiach s nízko-uhlíkovými riešenia bude extrémne náročné, ak nie nemožné,“ poznamenáva.
Podľa správy je nevyhnutné skombinovať vyvíjané čisté zdroje energie so znižovaním spotreby energie. Järvensiv má aj hneď niekoľko návrhov, ako to dosiahnuť bez toho, aby ľudia prišli o dôstojný život.
Tvorcovia správy sa totižto dožadujú prepracovania transportného systému a ukončenia filozofie vlastniť vozidlo. Pre mestá by to znamenalo zmenu plánovania miest a zamerať sa na cyklodopravu a pešiu chôdzu – ergo, aby všetko bolo v relatívnej vzdialenosti – a to všetko spolu skombinovať s tranzitným systémom poháňaným elektrinou. Z tohto „by ľudia aj mesto najviac vyťažili“, vysvetľuje Järvensiv, keďže to „znamená menej vozidiel na cestách, menej ľudí, ktorí budú vlastniť vozidlá, ale to ešte automaticky neznamená nižšiu kvalitu života.“
WILLIAM87 VIA GETTY IMAGES
V Kodani, Dánsko, ľudia dochádzajú na bicykli. Niektoré mestá sú už aj dobre nastavené a prispôsobené čistejším transportným možnostiam, ako je napríklad bicyklovanie.
Muselo by sme taktiež rázne obmedziť medzinárodnú nákladnú dopravu a letectvo, píše sa v správe, keďže „nemôžeme už naďalej pokračovať v súčasnom trende“ kvôli potrebe znížiť emisie ako aj všetky nízko-uhlíkové alternatívy.
Potravinový systém taktiež potrebuje zmenu myslenia. Bohaté i chudobné krajiny by sa mali zamerať na potravinovú sebestačnosť, radia vedci v správe, aby si dokázali samé vyprodukovať rozmanité potraviny pre vlastnú populáciu. A čo sa týka stravovacích návykov, správa tiež presadzuje názor, že mliečny a mäsový priemysel majú veľký dopad na klimatickú zmenu (článok z niejetotak), a preto by mala byť takáto strava nahradená rastlinnou.
Bývanie je treťou oblasťou, ktorá bola podrobená kritike. Stavebníctvo, ktoré používa oceľ a betón, produkuje ohromné množstvo uhlíka. Autori správy preto navrhujú prejsť od betónových stavieb k dreveným, ktoré by vedeli ukladať uhlík.
Všetky tieto zmeny si vyžadujú spoločné politické kroky. „Musí existovať jednotná vízia a úzko koordinované plány. V opačnom prípade je rýchla transformácia systémovej úrovne smerom k cieľom globálnej udržateľnosti nepredstaviteľná,“ píše sa v správe.
To všetko je síce dobré a správne, ale vôbec nekorešponduje s tým, čo sa deje na politickej scéne. Prezident Donald Trump je pevne rozhodnutý bojovať proti environmentálnym reguláciám, preto aj odstúpil od Parížskej klimatickej dohody. No dokonca aj krajiny, ktoré s ňou súhlasili, si neplnia svoje záväzky v boji s klimatickou zmenou.
Prezident Donald Trump na politickom zhromaždení v Charlestone, Západná Virginia, 21. augusta 2018. Jeho administratíva vydala jasný plán znížiť environmentálne regulácie na uhoľné bane.
Bol tu už záujem uvaliť na uhlíkovú stopu sadzby, čo by znamenalo pokutovať znečisťovateľov za vypustený uhlík – kľúčový prísľub dal kanadský premiér Justin Trudeau počas svojej kampane. Správa však konštatuje, že toto opatrenie nie je ani zďaleka postačujúce: „Sadzby za vypustený uhlík žiaľ, ako politický nástroj, postrádali základný element koordinácie rôznorodých nastavení ekonomík, ktoré sa líšia u všetkých štátoch, smerom k spoločnému cieľu.“
Järvensivu verí, že tlak na kroky politikov bude vychádzať zo skutočnosti, že si ľudia začnú postupne uvedomovať a zaoberať sa bezpečnosťou svojej vlastnej budúcnosti a budú vyhľadávať spôsoby, ako dosiahnuť kolektívnu akciu. „Je možné, že sa čoskoro záujem ľudí presunie od vlastnenia najnovšieho iPhonu alebo výletu do Thajska a začnú sa zaujímať o svoje vlastné bezpečie,“ konštatuje Järvensivu. „V podstate hľadáme pocit bezpečia, ale nenájdeme ho tak, že budeme spotrebovávať viac energie alebo peňazí a podobne.“
[Järvensivu] cituje aj senátora Bernieho Sandersa (I-Vt.) a uvádza ho ako príklad niekoho, kto hľadá cesty k transformácii ekonomiky, spoločne s profesorkou Stephanie Keltonovou, ktorej práca pojednáva o tom, že suverénne štáty nemôžu vyčerpať všetky peniaze, a tak odhaľuje aj dôvod, že štáty si nemôžu dovoliť prejsť transformáciou ekonomiky, čím by reagovali na klimatickú zmenu.
Järvensivu však kladie dôraz na to, že správa nie je obhajobou ekonomiky, ktorá by bola nerozpoznateľná od toho, čo máme dnes, aspoň nie v krátkom časovom horizonte. Miesto toho sa však snaží identifikovať materiálnu a energetickú krízu, ktorá sa k nám blíži, a taký druh ekonomických nástrojov a politiky, ktoré dnes urgentne potrebujeme.
„Nevieme, ako bude vyzerať súčasná ekonomika o 20 až 30 rokov, ak by sa nám podarilo dosiahnuť radikálne nižšiu produkciu emisií a zabezpečili by sme tak možnosti pre dobrý život… a vôbec, zaujíma nás, či to bude kapitalizmus, alebo nie, alebo hľadáme niečo iné?“ dodáva na záver. „Zrejme hľadáme.”
Príspevok S KAPITALIZMOM SA NEDÁ VYHRAŤ NAD KLIMATICKOU ZMENOU zobrazený najskôr NIE JE TO TAK.